Píše Tímea Zvoláneková
(10. 4. 2025)Píše Tímea Zvoláneková
Kolektívna publikácia V souřadnicích neklidu. Česká literatura druhé dekády jednadvacátého století v souvislostech a interpretacích je už v poradí tretím zväzkom zo série venovanej výskumu najnovšej českej literatúry. Ani v tomto prípade pracovný kolektív prevažne z Ústavu pro českou literaturu AV ČR pod redaktorským vedením Aleny Šidákovej Fialovej (próza), Lenky Jugmannovej (dráma) a Petra Hrušky (poézia), nemení zavedený prístup. Zachováva sa formát, členenie aj štruktúra textu, rovnako ako kľúč výberu diel stanovený už na začiatku – tvorba z každého roku je zastúpená rovnomerne a vybraných autorov či autorky by malo zastupovať iba jedno dielo.
Práve heslá venované jednotlivým dielam tvoria základ publikácie. Väčšinou sa zameriavajú na jedinečnosť daného diela, prípadne ho zasadzujú do kontextu tvorby spisovateľa či spisovateľky. Širšie vzájomné súvislosti ozrejmujú úvodné štúdie k jednotlivým literárnym druhom a všeobecný úvod k literárnemu životu v období medzi rokmi 2011–2020. Povaha úvodných štúdií sa oproti predchádzajúcim zväzkom výrazne nemení. Ide prevažne o popisné texty zamerané na rôzne aspekty prevádzky, uvádzajúce štatistiky, súpisy cien, festivalov, veľtrhov, časopisov či charakteristiku divadelného systému. Autorský kolektív sa sústreďuje na mapovanie diania prostredníctvom reflexie dobových diskusií, pričom hlavnou témou literárnokritických debát aj v tomto desaťročí ostáva otázka angažovanosti literatúry a jej mediálna premena.
Navzdory tomu, že publikácia sa profiluje ako príspevok k výskumu súčasnej českej literatúry, nedochádza k explicitnému pokusu definovať „súčasnosť“ literatúry. Opakovane sa síce tematizuje, že nastáva akási literárna situácia po konci postmoderny, no chýba ucelená konceptualizácia tendencií súčasnej umeleckej a kultúrnej paradigmy – s výnimkou kapitoly venovanej dráme. Autorka tejto bilančnej štúdie Lenka Jungmannová hovorí v súvislosti s novými žánrovými tendenciami drámy o širšom prechode k poetike coolness, ktorou dramatici vedome signalizovali odstup od postmoderny. (Toto tvrdenie platí pre český kontext, pretože napríklad slovenská literárna veda považuje poetiku coolness za jeden z prejavov postmoderny.) Okrem toho taktiež spomína napríklad posun smerom k „civilnejšie“ pojatým groteskám konštruovaným na princípu hyperbolizácie bežných udalostí, ktoré sa od postmoderny odkláňajú kritickým náhľadom na skutočnosť. Pri iných žánroch vystupuje návrat ku koncepcii realizmu alebo určitá snaha o autentickosť či presvedčivosť výpovede v podobe väčšej dokumentárnosti a autofikčnosti, prípadne potreba kriticky hodnotiť spoločenskú situáciu alebo sa v jej prospech programovo angažovať. Jedným z príznakov novej „kultúrnej dominanty“ (Jameson) sa pre drámu stáva nová vážnosť či úprimnosť, i keď občas v postironickom móde.
Podobná situácia nastáva aj v próze. Autorka úvodnej štúdie k tomuto literárnemu druhu Alena Šidáková Fialová vyslovuje názor, že „tvorba zkoumající lidské nitro, psychické rodinné a vztahové problémy, stejně jako produkce charakteristická silným propojením s žitou realitou, konkrétní dobou a prostorem, zvláště pak s tematikou dějin 20. století, bude i v nejbližší době nejspíše patřit k výrazným proudům současné české prózy.“ (s. 409) Na rozdiel od Lenky Jugmannovej však Alena Šidáková Fialová najnovšiu prozaickú produkciu vymedzuje predovšetkým tematicky. S vedomím neistých a rozostrených hraníc rozlišuje tri hlavné prúdy. Prvý zahŕňa diela, ktoré sa sústreďujú na ľudské vnútro. Druhý prúd tvoria texty zasadené do konkrétneho času a priestoru, často s historickou tematikou. Tretí a zároveň najmenší smer zahŕňa tvorbu staršej generácie autorov a autoriek, ktorí vo svojich prózach tematizujú samotný akt rozprávania a konštruovania fikčných svetov, pričom tieto texty bývajú v českom kontexte spájané s postmodernizmom.
Takto ustanovená klasifikácia zdôrazňuje dva póly súčasnej produkcie. Na jednej strane stoja knihy charakterizované ako postmoderné, zvyčajne reprezentované generáciou „minulosti“ s pomerne jasne definovanou poetikou. Medzi jej znaky patrí „bohatá imaginace, důraz na konstrukci vyprávění a stvořenost textu, množství originálních, až bizarních motivů a nápadů, fantazijní světy, žánrové míšení, potlačená lineární dějovost a běžná logika lidského jednání, ironie, fragmentárnost, metatextovost či prolínaní časových a prostorových rovin“ (s. 404). Na strane druhej zas stoja prózy „súčasnosti“, vyznačujúce sa spomínaným návratom k realizmu a snahami o autentickosť výpovede – alebo slovami súčasnej literárnej kritiky, snahami o „presvedčivosť“ výpovede –, pričom však sama povaha zobrazovanej reality nie je v publikácii bližšie charakterizovaná. Najčastejšie sa uvádza, že ide o knihy s realistickým módom rozprávania, ktoré pracujú s faktografickými údajmi a dokumentárnym prístupom usadením do fiktívnych príbehov, no experimentovanie s tvarom sa nevylučuje – dôležitý je predovšetkým návrat subjektu k „skutočnosti“ a nové možnosti literárne formulovať „autentickú“ realitu. Zmieňuje sa i tendencia kriticky hodnotiť alebo sa angažovať v spoločenskom dianí.
Práve miesta, na ktorých sa stretáva experiment so „skutočnosťou“ – ak už sa manifestuje ako expresívna próza zameraná na psychologický popis jedinca v autofikčnej forme, angažovaná spoločenská groteska alebo historicky ladený román o dejinných traumách na pozadí vyfabulovaného príbehu –, sa môžu stať základom pre popis deklarovanej novej kultúrnej paradigmy nastávajúcej po postmoderne. Napríklad v slovenskom kontexte bola v obdobnej monografii Hľadanie súčasnosti (2014) venovanej slovenskej literatúre začiatku 21. storočia identifikovaná skrz návrat subjektu ku skutočnosti poznamenaný lekciou postmodernistických tendencií. Česká literatúra však môže priniesť odlišné poznatky – zatiaľ čo v slovenskom kontexte sa počas deväťdesiatych rokov v duchu postštrukturalizmu autentickosť spochybňovala skrz „smrť subjektu“, v Česku bola prítomná výrazná línia autobiograficky ladených próz, čo ovplyvnilo aj jej ďalší vývoj.
Kým v kapitolách venovaných dráme a próze možno hovoriť o väčšej či menšej snahe konceptualizovať súčasnosť či už explicitne v premenách žánrov alebo implicitne skrz rôzne klasifikácie, iná situácia nastáva v poézii. Autor štúdie Petr Hruška sa zameral na mapovanie diania s dôrazom na chronologické vnímanie súčasnosti. Inými slovami, nerozlišuje, či dielo reflektuje aktuálnu dobu, ani ho nezaujíma obraz vývoja dominantných poetík. Namiesto toho zahŕňa všetko, čo v tomto období vzniklo alebo bolo vydané, čím fakticky stotožňuje chronologický čas so súčasnosťou. Z tohto hľadiska je zaujímavý už samotný výber interpretovaných diel. Nachádzajú sa medzi nimi napríklad básne z pozostalosti Vladimíry Čerepkovej či súborný výbor z diela Iva Vodseďálka. Zoznam obsahuje aj mená piatich autorov, ktorí v sledovanom období zomreli. Pre porovnanie, do časti venovanej próze bol zaradený len jeden takýto autor, v dráme žiaden.
Nečudo, že pri takto nastavenom prístupe potom Petr Hruška nedokáže určiť dominantné rysy vystihujúce sledované desaťročie v českej poézii. Jeho práca má bližšie k súpisu rôznych mien a diel publikovaných v danom období. Zvolená metóda uchopenia literárnej situácie je nepochybne legitímna, no keďže sám autor štúdie na začiatku priznáva, že vzhľadom na extrémne množstvo tvorby nie je možné súčasné dianie komplexne obsiahnuť, vyvstáva otázka, aký má takýto prístup zmysel. Tvárou v tvár básnickej nadprodukcii totiž nakoniec musí zvoliť nejaký kľúč selekcie, obzvlášť keď sa – na rozdiel od prózy – nemôže oprieť o pomyselnú „spoločenskú rezonanciu“. Veď napokon, do výberu boli zaradené aj také zbierky, na ktoré nevyšla žiadna reflexia. Otvára sa tak tradičná otázka: prečo práve tieto knihy a nie iné?
Zatiaľ čo dráma a próza môžu pri selekcii odkazovať na určitý koncept súčasnosti, ku ktorému sa jednotlivé diela vzťahujú, v poézii Petr Hruška takýto koncept neformuloval. Jedinou indíciou jeho postupu je vyjadrenie vyrieknuté na slávnostnom uvedení knihy v priestoroch ÚČL AV ČR. Ako hlavné kritérium výberu poézie označil „uhrančivosť“, vysvetlenú ako „magnetickosť“ textov – ďalej však toto tvrdenie nerozvádzal. Možno teda uvažovať o bližšie nešpecifikovanom estetickom kritériu s univerzálnou platnosťou, nezávislou od doby vzniku diela. Otázne však je, do akej miery skutočne nemožno brať do úvahy dobový kontext. Napokon, práve Hruška, ktorý ako jediný z redaktorského okruhu vo svojej štúdii príležitostne vynáša estetické súdy, pozitívne hodnotí predovšetkým generačne spriaznených autorov, napríklad Pavla Kolmačku.
Napriek metodologickým rozdielom v spracovaní jednotlivých literárnych druhov sa obraz najnovšej českej literatúry prezentovaný v publikácii V souřadnicích neklidu príliš nelíši od minulej dekády. Namiesto zásadných zlomov a udalostí sa literatúra ukazuje ako dynamický proces, v ktorom postupne vychádzajú na povrch jej premeny a pohyby. V prípade prózy a drámy sa hybnou silou zmien v konfiguráciách vzťahov stáva snaha literárne formulovať „autentickú“ realitu. Otázkou každopádne stále ostáva, čo za realitu to vlastne je? Tieto dve kapitoly sa tak stávajú príspevkom do diskusie o tom, v akej kultúrnej a umeleckej situácii sa literatúra nachádza od postmoderny.
Poézia, naopak, akoby sa v pojatí Petra Hrušky zmenám bránila a miesto toho zdôrazňovala jedinečnosť každého umeleckého výstupu. Týmto však na druhej strane napĺňa jeden z hlavných cieľov publikácie – ukázať, ako bola literatúra v danom období vnímaná, a ktoré diela boli považované za aktuálne a umelecky hodnotné –, pretože celá kapitola pôsobí ako dobový doklad o estetickom vkuse viac, než ako pokus o jeho analýzu. To však v menšej či väčšej miere nakoniec nutne musí platiť pre celú knihu.
V souřadnicích neklidu. Česká literatura druhé dekády jednadvacátého století v souvislostech a interpretacích. Eds. Alena Šidáková Fialová, Petr Hruška a Lenka Jungmannová. Praha: Academia, 2024, 912 s.
